Predznamenanie literárnych smerov v Humuse

2.7.1. Experiment zrušenia smrti a existencializmus

Podobne ako Dostojevskij, Brandão vykazuje mnoho znakov existencializmu niekoľko desaťročí predtým, než sa existencializmus v pravom slova zmysle na literárnej scéne objavil. Tematicky Humus v mnohom predznamenáva témy, ktoré sa stanú centrom existencializmu. Samota jednotlivca, absurdita bytia, absencia hlbšieho významu života a prázdnota všeobecných konceptov, ktoré človeku nijako nepomáhajú, sú niektoré z motívov, ktorých sa Brandão dotýka. Najvýraznejšie sa paralela s existencializmom ukazuje v konfrontácii jednotlivca so smrťou.

Smrť je popisovaná ako absurdná, pretože jej samotná existencia neguje možnosť akéhokoľvek zmyslu života: „Si najväčšia z absurdností. Vidieť, aby som nevidel, počuť, aby som nepočul, žiť, aby som umrel!...“60

Keď jeho prístup k smrti porovnáme s prístupom Alberta Camusa, ktorý sa snažil konfrontovať veci so smrťou, aby overil, čo „voči smrti obstojí“61, prichádzame na to, že Brandão sa zaoberá podobným problémom, ale pristupuje k nemu iným spôsobom. Camusov absurdný človek sa vzdáva nádeje a posmrtného života, čím obmedzí život na to, o čom vie, že existuje - život pozemský, v rámci ktorého sa snaží „vyčerpať pole možného“,62 v súlade s osobnou morálkou zhromažďovať zážitky a platiť za ne cenu v rámci času, ktorého sa človeku dostalo.

U Brandãa toto nie je možné, jeho postavy nie sú takéhoto preklenutia myšlienky na smrť schopné. Aby umožnil jednotlivcovi žiť bez tieňa smrti nad hlavou, Brandão v Humuse zruší smrť, dá ľuďom večný život, v ktorom nikde nefiguruje súd, a skúma, ako by sa svet v takom prípade zachoval. Dochádza pritom k zásadným záverom, ktoré akoby existencialzmus o tridsať rokov neskôr objavil nanovo.

Jednak táto sonda odhaľuje, na osobnej aj spoločenskej úrovni, problém nadprirodzena a posmrtného života, ktorý v jeho ponímaní riadi naše životy (na niekoľkých miestach autor píše, že mŕtvi sú po smrti mocnejší, než keď chodili po zemi a že smrť je najživšia zo

60

„És o maior dos absurdos. Ver para não ver, ouvir para não ouvir, viver para morrer!...“ Humus, s. 40

61

Formulácia PhDr Evy Voldřichovej-Beránkovej, PhD. používaná počas prednášok o existencializme, FFUK, šk. 2003/2004

62

„O mon âme, n’aspire pas à la vie immortelle, mais épuise le champ du possible.“ Tento Pindarov citát otvára prvú kapitolu jeho Mýtu o Sizyfovi. CAMUS A. Le mythe de Sysiphe. Paris : Gallimard, 2002, s. 15

všetkých vecí), rovnako ako problém konceptu pekla a neba.63 Kladie tým zásadný existenciálny problém: ak neexistuje posmrtný život, potom jediný život, ktorý s istotou existuje – pozemský, žijeme ako blázni, takpovediac prázdnote neba na posmech. Morálka, dobro, zlo, cnosti, svedomie, všetko, čo drží našu spoločnosť pohromade, mizne zametené tým, že žiadny čin nemá večné dôsledky.

Táto myšlienka otvára otázku osobnej zodpovednosti vo svete, kde smrť naopak existuje. A tá je, tvárou v tvár smrti na večnosť, absolútna. „Smrť nečaká a nepočúva.“64 Ak človek premárnil život, žiadna ideológia, viera, či autorita mu nepomôže, každé nadprirodzeno či apriórna morálka je podvodom, ktorý mu zabránil žiť a donútil ho premárniť svoj čas. A niet nikoho, kto by mu odpustil, zmiernil trest, či dal novú šancu. „Nežil som. Čo na tom, umrieš! Navždy, úplne navždy, tá istá diera, z ktorej nevyjde ani šum. Počúvaj: odkiaľ nevyjde ani šum. Opakuj: úplne navždy. Nemáš právo na žiadne vysvetlenie, nič nemôžeš vyjednať.“65 A tu už sme len na krok od toho, byť odsúdení na slobodu a prinútení k voľbám s úplnou zodpovednosťou na bedrách.

Jediné, čo by nás od takejto zodpovednosti mohlo oslobodiť, je Boh. On jediný môže dať životu a morálke hlbší zmysel, bez neho je život len sledom chvíľ plných pudu. A tak „Ak Boh existuje, som nejakým človekom – ak Boh neexistuje, som úplne iným človekom.“66 V bláznivej, zároveň však nevyhnutnej, slučke nás však práve to vracia späť k absolútnej zodpovednosti jednotlivca, je každého bolestne slobodnou vôľou vybrať si, či Boh existuje alebo nie. Aj preto Gabiru vo svojich spisoch píše: „Ak on neexistuje - my ho stvoríme.“67 Tvoríme Boha tak, ako si každý z nás, len preto, aby nemusel pozerať životu priamo do tváre, predstiera, vymýšľa mánie a pravidlá ukrývajúc tým pred sebou svoju vlastnú slobodu a strašnú zodpovednosť, ktorá sa na ňu viaže. A tak, dávno pred tým, než Sartre dal veľmi podobne popísanému prístupu meno „mauvaise foi“, rozprávač Humusu sa v ňom, a to s plným vedomím, utápal.

63

Oba tieto koncepty, samozrejme zánikom smrti strácajú význam a ich existencia, akokoľvek pretrvávajúca, už na život nemá dopad. Pri tejto príležitosti si Brandão dovolí šarmantnú glosu na margo cirkvi a náboženstva, keď po opise kňazov lamentujúcich nad zánikom pekla, píše: „Lá vai também o céu, mas o céu não faz falta

nenhuma.“ Humus, s.48

64

„A morte não espera nem atende.“ Humus, s. 40

65

„Eu não vivi. Que importa, vais morrer! Para sempre, o mesmo buraco de onde não sai rumor. Escuta isto: de onde não sai rumor. Repete isto: para todo a sempre. Nenhuma explicação te é lícita, nenhuma transacção é possível.“ Humus, s. 40

66

„Se Deus existe eu sou um homem – se Deus não existe eu sou outro homem completamente diferente.” Humus, s.68

67

2.7.2 Humus a „nový román“

Ak myšlienkovo Raul Brandão predznamenáva existencializmus, forma zas uňho v mnohom pripomína tzv. nový román, ktorý sa objavil vo Francúzsku v päťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia.

Najbližšia autorovi Humusu je vo svojom prístupe Nathalie Sarrautová (nar. 1900). J. M. Reynaudová cituje Davida Mourão Ferreiru, ktorý porovnáva jej popis nového prístupu k próze vo Veku podozrievania (L’ère du soupçon, 1956) s Humusom a objavuje výrazné podobnosti v prístupe k tvorbe rozprávača a jeho vzťahu k ostatným postavám.68

Tradičná realistická zápletka je u oboch zhodne rozbitá, u Sarrautovej podobne ako v Humuse, sa neustále obsedantne vracajú rovnaké motívy, ktoré však nie sú metafyzickými otázkami života a smrti, skôr malomestskými posadnutosťami (táto línia je prítomná u Brandãa, je možné vcelku dobre si predstaviť, že jeho stareny so svojimi malými mániami vedú medzi sebou rozhovory ako vystrihnuté zo Sarrautovej románov).

Jej rozprávač, podobne ako Brandãov, je všadeprítomný a vševedúci, napriek tomu však veľmi osobný. V jej prípade však skôr (napr. v « Disent les imbéciles » či Les fruits d’or) akoby preskakoval z jednej postavy do druhej a menil perspektívu, čím čitateľa neustále núti intenzívne sa sústrediť a „strážiť“ autora a hľadať jeho úskoky.

Čo teda oboch autorov spája, je porušenie paktu dôvery medzi rozprávačom a čitateľom a ich snaha navzájom „prichytiť sa pri čine“. Obaja tiež pracujú s metajazykom a zhodne poukazujú na to, aký je jazyk ako komunikačný prostriedok klamlivý a nakoľko slová ukrývajú pravé významy skôr než by ich vyjadrovali.

Akokoľvek však môžu Humus a niektoré diela zaraďované k „novému románu“ vykazovať spoločné znaky a pristupovať analogicky, niekedy až prekvapivo zhodne, k niektorým románovým aspektom, rozdeľuje ich, a to zásadne, motivácia. Kým Brandão je primárne intuitívny a jeho forma zodpovedá vnútornému pnutiu, pričom fragmentárna forma s ambivalentným rozprávačom idúca proti tradičnému poňatiu románu, je akýmsi prirodzeným vyjadrením obsahu, autori radení k novému románu sú si plne vedomí svojho zámeru stavať sa proti tradičnému kánonu a ich postup je premyslený a programový.

68