ENVIRONMENTÁLNA STRATÉGIA PODNIKU SEMESTRÁLNY PROJEKT

82 

Texto

(1)

SLOVENSKÁ TECHNICKÁ UNIVERZITA V BRATISLAVE

MATERIÁLOVOTECHNOLOGICKÁ FAKULTA SO SÍDLOM V TRNAVE

ENVIRONMENTÁLNA STRATÉGIA PODNIKU

SEMESTRÁLNY PROJEKT

Garant predmetu: Prof. Ing. Peter Sakál, Csc.

VIERA GATCIOVÁ

ALEXANDRA DVORSKÁ

JURAJ BELKO

DAVID HALUŠKA

(2)

OBSAH

OBSAH ... 1

ZOZNAM ILUSTRÁCIÍ A TABULIEK... 3

ÚVOD ... 4

1. ANALÝZA ŽIVOTNÉHO PROSTREDIA A A GLOBÁLNYCH EKOLOGICKÝCH PROBLÉMOV ... 5

1.1 Základné pojmy z ochrany životného prostredia ... 5

1.2 Trvalo udržateľný rozvoj, globálne problémy... 8

1.2.1 Trvalo udržateľný rozvoj (TUR)... 8

1.2.2 TUR a Slovenská republika... 10

1.2.3 Globálne problémy... 12

1.3 Dokumenty pre riešenie environmentálnych problémov ... 13

1.4 Agenda 21 ... 22

2. ENVIRONMENTÁLNE MANAŽÉRSTVO... 24

2.1 Systém environmentálneho manažérstva ... 25

2.1.1 EMAS... 29

2.1.2 EMS... 33

2.2 Význam a ciele EMS... 35

2.3 Budovanie EMS v SR ... 43

3. ENVIRONMENTÁLNA STRETÉGIA PODNIKU... 45

3.1 Východiská tvorby environmentálnej stratégie... 48

3.2 Environmentálne ciele podniku... 53

3.2.1 Environmentálne a ekonomické ciele podniku ... 53

3.2.2 Podnikateľská misia a environmentálna politika ... 54

3.2.3 Environmentálne ciele ako súčasť strategických cieľov podniku... 55

3.3 Základné environmentálne orientované stratérie ... 58

3.4 Environmentálne orientovaný plán ... 61

3.4.1 Strategický plán... 61

3.4.2 Environmentálne aspekty a environmentálne vplyvy ... 64

3.4.3 Právne a iné požiadavky... 66

3.4.4 Dlhodobé a krátkodobé ciele... 66

3.4.5 Program (programy) environmentálneho manažérstva ... 68

3.5 Realizácia environmentálne orientovanej stratégie... 72

3.6 Kontrola... 75

3.6.1 Interné preverovanie činnosti podniku... 75

3.6.2 Monitorovanie a meranie ... 77

(3)

ZOZNAM ILUSTRÁCIÍ A TABULIEK

Obr. č. 1. Rozpory ekologicky orientovaného riadenia podniku Obr. č. 2. Environmentálne orientovaná analýza hrozieb a príležitostí Obr. č. 3. Hnacia sila environmentálne orientovanej stratégie podniku Obr. č. 4. Ekonomické ciele a environmentálne ciele

Tab. č. 1 Programy štátov EHS, neskôr EÚ, v oblasti životného prostredia Tab. č. 2 Najvýznamnejšie rozdiely v rozsahu a požiadavkách.

(4)

ÚVOD

S rastom produktivity práce začalo prudko stúpať množstvo a sortiment výrobkov. Prudký vzrast populácie má za následok zvýšenú spotrebu surovín a na druhej strane množstvo priemyselných a komunálnych odpadov.

Kvalitatívna a kvantitatívna záťaž, ktorú človek vybavený neustále sa zdokonaľujúcou technikou a účinnejšími technológiami, implantuje do prírody, sa stáva neúnosnou.

Príroda v dôsledku nadmerného čerpania prírodných zdrojov z prírodného bohatstva a intenzívneho, neúnosného zaťažovania produktmi ekonomických činností postupne znižuje až stráca produkčnú, asimilačnú a disimilačnú schopnosť, vyrovnanosť katabolických a anabolických procesov. Narúšajú sa väzby biotických systémov, vzájomné väzby jednotlivých zložiek prírody (v ekologickom ponímaní ide o stav charakterizujúci blížiacu sa ekologickú krízu). Výsledkom toho sú trvalé, nežiaduce zmeny prírody.

Snaha o zachovanie priaznivého životného prostredia sa týka ako organizácií, firiem, tak aj jednotlivcov. V tomto projekte by sme chceli načrtnúť možnosti riešenia globálnych ekologických problémov z hľadiska firmy resp. podniku pomocou environmentálnej politiky, manažérstva a environmentálne orientovanej stratégie.

(5)

1. ANALÝZA ŽIVOTNÉHO PROSTREDIA A GLOBÁLNYCH

EKOLOGICKÝCH PROBLÉMOV

1.1 Základné pojmy z ochrany životného prostredia

Príroda

Príroda o svojej veľkej rozmanitosti makro a mikrosveta tvorí dokonalý systém charakteristický ucelenosťou, podmienenosťou a funkčnosťou vzájomných väzieb a vzťahov. Vyznačuje sa neustálym kolobehom látok, energií a informácií počínajúc ich tvorbou cez reguláciu až po spotrebu, a neustálym vývojom a výberom najschopnejších jedincov, druhov a rodov.

Príroda v priebehu svojho historického vývoja vytvorila obrovský potenciál látok, ktoré súborne nazývame prírodným bohatstvom. Prírodné bohatstvo je súhrn materiálnych hodnôt, ktoré tvoria nevyhnutné prírodné podmienky existencie ľudskej spoločnosti. [1]

Pôvodne pod prírodou ľudia rozumeli skôr akýsi princíp, zákonitý dej, ktorého vonkajším výsledným prejavom je to, čo si pod prírodou predstavuje v súčasnosti naša laická verejnosť. Posun vo význame nastal až v novoveku, keď sa človek začal cítiť čímsi mimo prírodu. Pre lepšie chápanie pojmu príroda je potrebné doplňovať termín „ochrana prírody“ ďalšími určeniami ako sú, prírodné zdroje, krajina, prírodné prostredie, ekológia, environmentalistika atď.

Prírodné prostredie

Prírodné prostredie nie len také prostredie v ktorom prevládajú prírodniny ale aj každé iné známe prostredie, pretože v ňom platia prírodné zákony. Aj človekom vytvorené umelé prostredie je z prírodného odvodené a formuje ho prírodný tvor za použitia prírodných zdrojov. [2]

(6)

Životné prostredie

Životné prostredie, v ktorom existuje a vyvíja sa život, pričom sa často zdôrazňuje život ľudskej spoločnosti, je determinované niekoľkými zložkami, a to: živou (biotickou), neživou (abiotickou) a antropogénnou. [1]

„Životné prostredie je tá časť sveta (univerza), v ktorom je človek vo vzájomnom pôsobení (interakcii), ktorú používa, ovplyvňuje a ktorej sa prispôsobuje“ (UNESCO 1967)

„Životné prostredie je komplexný mnohozložkový systém vytvorený a určený fyzikálnym, chemickým, biologickým a sociálnym prostredím, v ktorom človek žije a realizuje svoje biologické, materiálne, sociálne a kultúrne potreby“ (BLAŽEJ 1981)

Termín životné prostredie môžeme nahradiť aj cudzím výrazom enviroment (okolie). Životné prostredie je len aplikovanou časťou ekológie a zahrňuje súbor vonkajších faktorov prostredia, v ktorom človek žije a na ktoré pôsobí.

Ekológia

Ekológia je veda o vzťahoch živých organizmov k ich okoliu, ale aj o vzájomných vzťahoch medzi živými organizmami. Je to veda o ekosystéme, jeho štruktúre a funkcii. Rozdeľuje sa na:

1. Všeobecnú ekológiu, ktorá zovšeobecňuje ekologické javy bez ohľadu na systematickú príslušnosť skúmania organizmov, študuje všeobecné zákonitosti vzájomných vzťahov organizmov a ich prostredia.

2. Špeciálnu ekológiu, ktorá študuje vzťah organizmov v rôznych typoch prostredia, resp. rôzne typy ekosystémov (ekológia lesa, ekológia lúčnych porastov a iné).

3. Krajinnú, poľnohospodársku a urbárnu ekológiu, ktoré s zaoberajú zmenenými až umelými ekosystémami, najmä v súvislosti s tvorbou a ochranou krajiny.

(7)

Enviromentalizmus

Jeho hlavnou úlohou je vytvárať náhľady na svet, skúmať jeho všeobecné princípy a zákony, určovať spôsoby harmonizácie vzťahov prírody (životného prostredia) a človeka jeho zásady správania sa a hodnotovú diferenciáciu, formovať jeho vedomie, analyzovať jeho minulé, súčasné a budúce zásahy do prírody a v nej jeho životného prostredia s cieľom zachovať toto prostredie pre rozvoj a život. (KLINDA 1998)

Enviromentalistika

Environmentalistika je interdisciplinárna náuka o životnom prostredí človeka. Je to tzv. aplikovaná enviromentológia, čiže technológia životného prostredia. [1]

Hlavnou úlohou environmentalistiky je na základe environmentalizmu a určovania správnej fyziotaktiky navrhovať a realizovať koncepčné, legislatívne, organizačné, investičné, výchovno vzdelávacie opatrenia na odstránenie príčin a dôsledkov nevhodných zásahov do životného prostredia, klásť dôraz na prevenciu celkove zlepšovať životné prostredie pre trvalo udržateľný život. (KLINDA 1998)

V environmentalistike vzniká celý rad smerov a špecializácií. Je možné ich zahrnúť do troch špecializácií:

1. Environmentálne inžinierstvo – obsahuje technológie, odvetvové problémy, tvorbu prostredia, obnoviteľné a neobnoviteľné zdroje a pod.

2. Environmentálny manažment – obsahuje plánovanie, riadenie, politiku, právo a iné. 3. Teritoriálna environmentalistika – zameriava sa na lokálne, regionálne a globálne

problémy štátnej správy a samosprávy, rozvoj územia a pod. (RUŽIČKA 1998)

(8)

1.2 Trvalo udržateľný rozvoj, globálne problémy

1.2.1 Trvalo udržateľný rozvoj (TUR)

V súčasnosti je už široko akceptovaný fakt, že rozvoj ľudstva nemožno stotožňovať len s predstavou ekonomického rastu, ale že musí smerovať k naplneniu významných sociálnych cieľov (redukcia chudoby, zlepšenie kvality života, zlepšenie príležitostí na kvalitnejšie vzdelanie, zdravie atď.), čo vyžaduje celostný prístup k rozvoju (riadenie vzájomných vzťahov medzi prírodnými a ľudskými, odvetvovými i štrukturálnymi aspektmi rozvoja na všetkých úrovniach).

Jedným z dôsledkov je aj vznik, vývoj a medzinárodné uplatňovanie koncepcie trvalo udržateľného rozvoja. Prelom 60.-70. rokov 20. storočia predstavuje historický medzník prakticky vo všetkých oblastiach vývoja ľudského spoločenstva. Čoraz viac sa rozširuje poznanie, že neobmedzený, resp. nekontrolovaný rast akéhokoľvek typu (populácie, výroby, spotreby, znečistenia a pod.) nie je udržateľný v prostredí reálne existujúcich obmedzených zdrojov - model industriálnej civilizácie je preto potrebné nahradiť iným - trvalejšou a spravodlivejšou rozvojovou koncepciou.

Za takýto koncept sa začína stále viac považovať trvalo udržateľný rozvoj ako možné východisko riešenia nepriaznivých dôsledkov globálnych trendov vývoja spoločnosti a ich negatívnych vplyvov na prírodu. Zdôrazňuje sa potreba založiť túto koncepciu na zdravých ekosystémoch, silnej ekonomike a fungujúcej sociálnej sfére.

Hoci najmä v poslednom desaťročí sa dosahuje veľký pokrok vo viacerých oblastiach rozvoja, koncepcia TUR nie je doposiaľ celosvetovo uspokojivo uplatňovaná a ostáva stále najmä v deklaratívnej rovine.

(9)

Niektoré definície trvalo udržateľného rozvoja

Najznámejšou a asi najpoužívanejšou je definícia TUR podľa správy Naša spoločná budúcnosť: Trvalo udržateľný rozvoj je taký rozvoj, ktorý umožňuje uspokojovanie potrieb súčasných generácií bez toho, aby boli ohrozené nároky budúcich generácií na uspokojovanie ich potrieb. (Brundtlandt et al., 1987)

Trvalo udržateľný rozvoj spoločnosti je taký rozvoj, ktorý súčasným i budúcim generáciám zachováva možnosť uspokojovať ich základné životné potreby a pritom neznižuje rozmanitosť prírody a zachováva prirodzené funkcie ekosystémov. [3]

Trvalo udržateľný rozvoj je cielený, dlhodobý (priebežný), komplexný a synergický proces ovplyvňujúci všetky oblasti života (duchovná, sociálna, ekonomická, environmentálna a inštitucionálna), odohrávajúci sa na viacerých úrovniach (miestna, regionálna, národná, medzinárodná) a smerujúci prostredníctvom uplatňovania praktických nástrojov a inštitúcií k takému modelu fungovania spoločnosti, ktorý kvalitne uspokojuje materiálne, duchovné a sociálne potreby a záujmy ľudí, pričom rešpektuje hodnoty prírody a neprekračuje medze únosnej zaťažiteľnosti (kapacity) prírody, resp. krajiny a jej zdrojov. [4]

V rámci uplatňovania trvalo udržateľného rozvoja sa navrhuje dodržiavať základné etické princípy:

• Prírodné zdroje sú obmedzené (nie sú tu vždy) a pre všetkých (nielen pre nás, ale i pre budúce generácie);

• Človek je súčasťou prírody a musí sa bez výnimky podriadiť jej zákonom. Za ich porušovanie musí znášať následky.;

(10)

TUR v praxi vyžaduje dodržiavanie určitých pravidiel:

• zásadu šetrenia, ktorá znamená najmä obmedzenie plytvania, uprednostňovanie trvalých výrobkov pred krátkodobo a jednorazovo použiteľnými (tvoriacimi odpad), obmedzenie strát (napr. tepla, lepšou izoláciou) a pod.;

• recykláciu požitých materiálov a výrobkov, čím sa šetria zdroje a znižuje znečisťovanie okolia odpadmi,

• využívanie obnoviteľných zdrojov, napr. slnečnej, vodnej a veternej energie a uprednostňovanie prírodných materiálov a výrobkov (napr. bavlny pred syntetickými vláknami);

• kontrolu populácie, t. j .stabilizáciu únosného počtu obyvateľov, ktoré je Zem schopná uživiť. [5]

1.2.2 TUR a Slovenská republika

Pojem trvalo udržateľný rozvoj je zakotvený v právnom systéme Slovenskej republiky v zákone č. 17/ 1992 Zb. o životnom prostredí, § 6: "Trvalo udržateľný rozvoj spoločnosti je taký rozvoj, ktorý súčasným i budúcim generáciám zachováva možnosť uspokojovať ich základné životné potreby a pritom neznižuje rozmanitosť prírody a zachováva prirodzené funkcie ekosystémov".

Slovenská republika súhlasila s pristúpením k Deklarácii z Ria (v slovenskom jazyku) a Agende 21 (obsah v slovenskom jazyku), uznesením vlády Slovenskej republiky z 8. septembra 1992 č. 118 k informácii o priebehu a výsledkoch Konferencie OSN o životnom prostredí a rozvoji. Vo svojom uznesení uložila všetkým ministrom a vedúcim ostatných ústredných orgánov štátnej správy SR využiť výsledky UNCED a zapracovať ich do programov nimi riadených rezortov. [4]

(11)

Národná stratégia TUR SR

Je komplexným dokumentom, ktorý definuje podmienky na uplatnenie princípov TUR v SR. Vláda tento dokument schválila uznesením č. 978 z 10. 10. 2001 a NRSR ho ratifikovala v apríli 2002.

Stratégia podrobne analyzuje ekonomickú, sociálnu a environmentálnu situáciu na Slovensku, hodnotí jednotlivé stratégie, koncepcie, programy a aktivity vo vzťahu k TUR, navrhuje ich realizáciu na základe definovaných princípov na riadenie činností ľudí a vymedzuje kritériá na posudzovanie uplatňovania týchto princípov.

Vízie a hlavné ciele TUR v Slovenskej republike:

• posilňovať vplyv mimovládnych, spoločenských, záujmových organizácií a verejnosti na rozvoj spoločnosti

• podporovať zachovanie prírody s jej rozmanitosťou a budúcim generáciám odovzdať dostatok šetrne využívaných prírodných zdrojov, zdravé a krásne životné prostredie

• podporovať rozvoj zdravotníctva, vzdelávanie, kultúru, vedu a výskum, zlepšovať zdravotný stav obyvateľov, zdravotnú starostlivosť a podporovať zdravé životné štýly • zlepšovať komplexnú starostlivosť o deti a mládež. Vybudovať moderný a kvalitný

školský systém a podporovať mimoškolské záujmové aktivity

• vzdelávanie, kultúru, rozvoj vedy a výskumu považovať za najcennejší kapitál rozvoja spoločnosti a dlhodobej prosperity krajiny realizovať celkovú transformáciu ekonomiky a hospodárstva a vybudovať fungujúcu ekonomiku bez negatívnych vplyvov na životné prostredie

• zlepšovať dopravnú infraštruktúru, rozvoj cestovného ruchu, podporovať integrovaný model pôdohospodárstva

• znižovať energetickú a surovinovú náročnosť hospodárstva a zvýšiť využívanie obnoviteľných zdrojov energie

• stať sa krajinou pozitívne ovplyvňujúcou medzinárodné smerovanie

• vytvoriť vyspelú občiansku spoločnosť, ktorá pri všetkých rozhodnutiach koná tak, aby boli na prvom mieste občania, kvalita ich života a kvalita životného prostredia

(12)

1.2.3 Globálne problémy

Kvalitatívna a kvantitatívna záťaž, ktorú človek vybavený neustále sa zdokonaľujúcou technikou a účinnejšími technológiami, implantuje do prírody, sa stáva neúnosnou. Príroda v dôsledku nadmerného čerpania prírodných zdrojov z prírodného bohatstva a intenzívneho, neúnosného zaťažovania produktmi ekonomických činností postupne znižuje až stráca produkčnú, asimilačnú a disimilačnú schopnosť, vyrovnanosť katabolických a anabolických procesov. narúšajú sa väzby biotických systémov, vzájomné väzby jednotlivých zložiek prírody (v ekologickom ponímaní ide o stav charakterizujúci blížiacu sa ekologickú krízu). výsledkom toho sú trvalé, nežiaduce zmeny prírody.

Negatívy dopad ľudskej činnosti na prírodu a svoje okolie dosiahol taký stupeň, že sú iniciované logické spätné väzby a ľudská činnosť ohrozuje existenciu samotného človeka. [1]

Problémy životného prostredia spôsobené ľudskou činnosťou sa stále viac globalizujú. za najvážnejšie globálne problémy sa považuje:

• globálne otepľovanie (globálna klimatická zmena), • zoslabovanie ozónovej vrstvy v stratosfére,

• kyslá atmosférická depozícia (kyslé zrážky), • ohrozenie biologickej diverzity,

• degradácia pôdy,

• kontaminácia vôd (oceány, rieky, podzemné zásoby vody), • produkcia odpadov (kvantita, toxicita, rádioaktivita).

Najvážnejším globálnym problémom, z ktorého vyššie uvedené sa priamo alebo nepriamo odvodzujú sú:

• rast ľudskej populácie, • rast materiálnej spotreby. [6]

(13)

Integrované pôsobenie prehlbujúcej sa ekonomickej nerovnováhy, sociálnych a politických konfliktov a devastácie životného prostredia vyúsťuje do globálnych problémov ľudstva.

K významným globálnym problémom patrí: • súbor environmentálnych problémov, • problémy politického vývoja,

• problémy sociálneho rozvoja obyvateľov rozvojových krajín, • demografické a ekonomické problémy.

Vzhľadom na vážnosť uvedených problémov sa tejto oblasti venuje väčšia pozornosť. Predpokladom pre pochopenie problematiky týkajúcej sa ochrany životného prostredia je zvládnutie základov nielen ekológie, ale aj ďalších vedných disciplín a systémového myslenia. [2]

1.3 Dokumenty pre riešenie environmentálnych problémov

Pod vplyvom rapídne sa zhoršujúcej situácie v životnom prostredí dochádza v posledných dekádach dvadsiateho storočia k postupnej zmene vo vzťahu človeka k životnému prostrediu. Dokumentuje to rad prijatých dokumentov, z ktorých mnohé vychádzali priamo z praxe a neskôr sa stali základom pre koncepčne riadenú a systémovú environmentálnu politiku a environmentálne orientovaný manažment, ako aj veľké množstvo aktivít na medzinárodnej a národnej úrovni.[6]

1. Založenie „Rímskeho klubu“ v roku 1968. Rímsky klub ako nevládna medzinárodná organizácia si za hlavný cieľ vytýčil upozorňovať vedúcich hospodárskych činiteľov a politikov, aké ne bezpečie hrozí ľudstvu, ak bude v ekonomickom vývoji presadzovať intenzívny rozvoj bez ohľadu na stav a kvalitu prírodných zdrojov a regeneračnú schopnosť prírody. Tieto problémy boli popísané, vrátane alternatívnych modifikácii budúcnosti ľudstva, v publikácii „Hranice rastu“.

V nej zdôrazňujú nebezpečenstvo neodvratnej krízy vzájomného pôsobenia človeka a prírody, ktorá vyplýva z rýchlej industrializácie, rastu obyvateľstva, využívania surovín a znehodnocovania životného prostredia. Východiská sa hľadajú v tzv. nulovom raste, t.j. v spomalení až zastavení ekonomického rozvoja a zachovaní len jednoduchej produkcie

(14)

výroby. Táto koncepcia vychádza síce z reálnych protirečení, avšak závery spomalenia ekonomického rastu a realizovaní len jednoduchej produkcie sú neprijateľné z hľadiska ekonomického, sociálneho aj technického.

2. Valdézske princípy vyvinulo Združenie pre environmentálne zodpovednú ekonomiku – Coalition for Environmntally Responsible Economics (CERES) a stanovilo štandardy pre všeobecnú environmentálnu zodpovednosť.

a) Ochrana biosféry: Budeme minimalizovať uvoľňovanie akýchkoľvek polutantov, ktoré by mohli spôsobiť environmentálne poškodzovanie vzduchu, vody alebo pôdy. Budeme strážcami obyvateľov riek, jazier, močiarov, pobrežných zón a oceánov a budeme sa vyhýbať vytváraniu skleníkového efektu, vyčerpaniu ozónovej vrstvy, kyslému dažďu a smogu.

b) Udržateľné využívanie prírodných zdrojov: Budeme robiť udržateľné využívanie obnoviteľných prírodných zdrojov ako sú močiare a lesy. Budeme konzervovať neobnoviteľné prírodné zdroje účinným využívaním a starostlivým plánovaním. Budeme chrániť život v divočine, priestor pre život zvierat a rastlín, voľné priestory a pustatiny, aby sa zachránila rozmanitosť života.

c) Redukcia a využívanie odpadu: Budeme minimalizovať odpad, zvlášť nebezpečný odpad a kde je to len možné recyklovať materiály. Budeme nakladať so všetkými odpadmi bezpečnými a zodpovednými metódami.

d) Rozumné využívanie energie: Pre naše potreby budeme využívať environmentálne bezpečné a udržateľné energetické zdroje. Budeme investovať do zlepšenia energetickej účinnosti a znižovania energie v našich výrobách. Budeme maximalizovať energetickú účinnosť produktov, ktoré používame alebo predávame.

e) Redukcia rizika: Budeme minimalizovať environmentálne, zdravotné a bezpečnostné riziká pre našich zamestnancov a pre komunitu, v ktorej pracujeme používaním bezpečných technológií a operačných postupov a neustálou pripravenosťou na nebezpečenstvo.

f) Marketing bezpečných produktov a služieb: Budeme predávať produkty, ktoré minimalizujú environmentálny dopad a sú bezpečné pri bežnom používaní spotrebiteľmi. Budeme informovať zákazníkov o environmentálnych dopadoch našich výrobkov a služieb.

(15)

g) Kompenzácia škody: Budeme niesť zodpovednosť za každé poškodenie životného prostredia, vynaložíme všetko úsilie na jeho obnovenie a budeme kompenzovať tie osoby, ktoré boli poškodené.

h) Odhalenie: Budeme odhaľovať našim zamestnancom a verejnosti nehody vzťahujúce sa na naše výrobné operácie, ktoré môžu poškodiť životné prostredie, alebo spôsobiť zdravotné alebo bezpečnostné riziko. Zverejníme potenciálne environmentálne, zdravotné alebo bezpečnostné riziko pri našich výrobných operáciách.

i) Riaditelia a manažéri pre životné prostredie: Prinajmenej jedno miesto v tíme riaditeľa by malo byť vymedzené pre ochrancu životného prostredia. Budeme spolupracovať s manažmentom zdrojov, aby sme zaviedli tieto Princípy, vrátane podporovania úradu viceprezidenta pre životné prostredie, alebo ekvivalentnú právnu pozíciu na monitorovanie a podávanie správ o našich úspechoch v ich zavádzaní.

j) Hodnotenie ročných správ: Budeme viesť a robiť verejné výročné samohodnotenie nášho pokroku v zavádzaní týchto Princípov a v súlade so všetkými aplikovateľnými zákonmi a predpismi. Naša práca bude smerovať k včasnej tvorbe nezávislých environmentálnych postupov hlásení, ktoré si chceme osvojiť.

3. Svetová konferencia OSN o životnom prostredí, 1972, Stockholm, sa stala kľúčovým momentom k zmene postoja a vzťahu k prírode všeobecne a životnému prostrediu osobitne. Na záverečnom zasadnutí dňa 16.6.1972 bola prijatá nasledujúca Deklarácia o životnom prostredí:

a) Človek je súčasťou i tvorcom svojho prostredia, ktoré mu dáva predpoklady pre život a poskytuje mu možnosť pre všestranný morálny, sociálny a duchovný rozvoj. Obidva aspekty ľudského prostredia – prostredie prírodné i umelo vytvorené – sú dôležité na to, aby človek mohol žiť v blahobyte a využívať základné ľudské práva, dokonca i samotné právo na život.

b) Ochrana a tvorba životného prostredia majú vplyv na blahobyt národov a na ekonomický rozvoj na celom svete. Je to požiadavka národov celého sveta a povinnosť všetkých vlád. c) Človek musí pretvárať svoje okolie tak, aby jeho tvorivá činnosť prinášala všetkým

národom výhody rozvoja a zlepšovanie životnej úrovne. Nesprávne uplatňovanie tvorivej sily môže spôsobiť ľudskému prostrediu nespočetné škody.

d) Znížiť rozdiely ekonomického rozvoja medzi priemyselne vyspelými krajinami a rozvojovými krajinami. V rozvojových krajinách spolu so zabezpečením ich rozvoja venovať pozornosť zlepšeniu životného prostredia.

(16)

e) Politické opatrenia vlád rozvojových krajín zamerať na usmerňovanie prirodzeného rastu populácie, ktorý predstavuje jeden zo základných problémov životného prostredia na Zemi. f) Ochrana a tvorba životného prostredia sa stali imperatívnym cieľom pre dnešné i budúce generácie. Dosiahnutie tohto cieľa musí byť v harmónii s dosiahnutím svetového pokroku. g) Riešenie problémov životného prostredia vyžaduje intenzívnu medzinárodnú spoluprácu.

Rovnako je potrebné zabezpečenie dostatočnej kvality životného prostredia na všetkých úrovniach štátnej správy i samosprávy.

Zásady na realizáciu „Deklarácie o životnom prostredí“ obsahujú 26 článkov, z ktorých si zvýšenú pozornosť zasluhujú najmä tieto články:

• človek má základné právo nielen na slobodu a rovnosť, ale i na primerané životné podmienky,

• zachovanie prírodných zdrojov vrátane vzduchu, vody, pôdy, flóry a fauny, a zvlášť reprezentatívnych druhov prírodných ekosystémov musí byť ako pre terajšie tak i pre budúce generácie,

• musí byť zachovaná schopnosť Zeme dávať životne dôležité obnoviteľné zdroje, • neobnoviteľné zdroje musia byť zachované tak, aby boli chránené proti vyčerpaniu,

• musí byť zastavené vypúšťanie toxických a iných nebezpečných látok v takom množstve, ktoré by prevyšovalo prirodzenú schopnosť prírody ich zneškodňovať,

• výchova v otázkach životného prostredia je základným predpokladom správneho správania sa jednotlivcov i celých podnikov,

• v súvislosti s problémami životného prostredia je treba rozvíjať vedecký výskum na národnej i medzinárodnej úrovni.

4. Akčné programy EÚ o životnom prostredí. Ide o päť na seba nadväzujúcich dokumentov, ktoré aktivitu ekonomického rastu orientujú z aspektu znižovania environmentálnych záťaží a na systémový prístup k riešeniu komplexných environmentálnych problémov v štátoch Európskeho hospodárskeho spoločenstva – neskôr Európskej únie. Zamerania jednotlivých programov vo väzbe na jednotlivé obdobia sú uvedené v nasledujúcej tabuľke.

(17)

Program č. Roky Zameranie programu

1. 1973-1976 - návrhy a koncepcia identifikácie environmentálnych problémov, ich internacionálny charakter. Prvé zásady a priority, ktorými sa má riadiť politika ochrany životného prostredia.

2. 1976-1978 Základné prioritné oblasti riešenia: - redukcia znečistenia,

- racionálne hospodárenie s pôdou a prírodnými zdrojmi, - ochrana a zlepšenie stavu životného prostredia,

- medzinárodné aktivity na ochranu životného prostredia, - zavádzanie posudzovania vplyvov na životné prostredie. 3. 1982-1986 - integrácia politiky ochrany životného prostredia do riadenia

ostatných oblastí politiky, - priorita prevencie.

4. 1987-1992 Orientácia environmentálnej politiky, formy kontroly znečistenia, aktivity sektorov na ochranu životného prostredia, výskumné projekty, medzinárodná spolupráca, regulácia všetkých látok a zdrojov znečistenia, právo v životnom prostredí.

1991 MAASTRICH - dohoda o integrácií - integrácia Európy 1993 - zmluva o Európske únii

5. 19922000 Trvalo udržateľný rozvoj ekonomickoekologický prístup, -integrácia úsilia systémového prístupu a mobilizácia

národohospodárskych nástrojov vedúcich k znižovaniu prírodného zaťaženia,

- integrovaný systém manažmentu, - ekologická normalizácia výrobkov, - voľný prístup k informáciám,

- hlavné oblasti pôsobenia v ochrane životného prostredia, - zmeny v spoločenskom správaní - široká angažovanosť. Tab. č. 1 Programy štátov EHS, neskôr EÚ, v oblasti životného prostredia

5. Zásady environmentálnej etiky pre inžinierov – prehlásenie Svetovej federácie inžinierskych organizácii 1986, Ženeva. Svetová federácia inžinieringu, Organizačný výbor Inžinierstva a Životného prostredia, so silnou a jasnou vierou, že prežitie a zotrvanie človeka na tejto planéte bude závisieť od starostlivosti a ochrany, ktorú bude venovať životnému prostrediu, vyslovuje nasledovné zásady:

(18)

Všetkým inžinierom (ak vyvíjajú profesionálnu aktivitu):

a) Pokúste sa podľa vašich najlepších schopností, odvahy, nadšenia a možností získať čo najlepšie technické riešenie, ktoré prispeje k podpore zdravého a príjemného prostredia pre všetkých ľudí, v otvorenom priestore ako aj vo vnútri.

b) Snažte sa zdokonaliť užitočné zámery vašej práce s čo najnižšou možnou spotrebou surovín a energie a najnižšou produkciou odpadov a akéhokoľvek druhu odpadu znečisťovania.

c) Obzvlášť diskutujte dôsledky vašich návrhov a činností, priame alebo nepriame, bezprostredne alebo dlhotrvajúce, na zdravie ľudí, sociálne právo a lokálne hodnotové systémy.

d) Starostlivo študujte životné prostredie, ktoré môže byť ovplyvnené. Zhodnoťte všetky dopady, ktoré môžu vznikať v statike, dynamike alebo estetike príslušného ekosystému urbanizovaného alebo prírodného, ako aj v primeraných socio-ekonomických systémoch a vyberte najlepšiu alternatívu pre environmentálne zdravý životaschopný vývoj.

e) Podporujte jasné pochopenie činnosti požadovaných na obnovenie a ak je to možné, zlepšenie životného prostredia, ktoré môže byť porušené a zahrňte ich do vašich námetov. f) Odmietnite akúkoľvek spoluúčasť, ktorá by znamenala nečestné poškodenie ľudského

prostredia a prírody a zariaďte najlepšie možné sociálne a politické riešenie.

g) Buďte si vedomí toho, že princípy ekosystemickej vzájomnej závislosti, udržanie rozmanitosti, spätné získavanie zdrojov a harmónia vnútorných vzťahov tvoria základy našej pokračujúcej existencie a že každý z týchto základov obsahuje prah udržateľnosti, ktorý nemožno prekročiť.

6. Tokijská konferencia Komisie pre životné prostredie, Tokyo, 1987.

Zhrnutie výsledkov práce komisie obsiahnuté v správe „Naša spoločná budúcnosť“. TRVALO UDRŽATEĽNÝ ROZVOJ - Stratégia pre 21. storočie.

Zásady jeho zaistenia:

a) Oživiť hospodársky rast krajiny. Priemyselne vyspelé krajiny musia prispievať k oživeniu svetového hospodárskeho rastu a podporovať jeho rast v rozvojových krajinách, nakoľko chudoba ohrozuje celú ľudskú spoločnosť a je hlavným zdrojom znehodnotenia životného prostredia.

(19)

b) Zmeniť hodnotenie kvality rastu. Hospodársky rast treba okrem štandardných hospodárskych ukazovateľov hodnotiť stavom prírodných zdrojov, lepším rozdelením príjmov, reálnou exponovanosťou voči prírodným katastrofám a priemyselným rizikám, uchovávaním prírodného a kultúrneho bohatstva, zdokonalenou zdravotnou starostlivosťou.

c) Uchovávať a obohacovať bázu prírodných zdrojov. Efektívnejšie využívať suroviny, energiu, vodu, vzduch, znížiť ich spotrebu na obyvateľa.

d) Zaistiť udržateľnú úroveň populácie.

e) Inovovať techniku a odstraňovať riziká. Zaviesť inštitucionálne mechanizmy hodnotiace všetky zásady do prírodných systémov a potencionálne účinky nových technológií skôr, ako budú realizované. Zabezpečiť informovanosť verejnosti.

f) V rozhodovaní integrovať ekologické a ekonomické aspekty. Orientovať sa na prioritné príčiny vzniku ekologických škôd a nie na dôsledky.

g) Reformovať medzinárodné hospodárske vzťahy. Zavádzať také obchodné, kapitálové a technologické toky, ktoré budú zlučiteľnejšie s požiadavkami starostlivosti o prírodné zdroje a životné prostredie.

h) Posilniť medzinárodnú spoluprácu. Vo všetkých oblastiach medzinárodného rozvoja a stykov sa musí priznať priorita monitorovania hodnotenie a výskumu životného prostredia, prírodných zdrojov, ich obhospodarovania a rozvoja.

7. Medzinárodná konferencia podnikateľských subjektov a ICC. Madrid 1991. Princípy ekologického manažmentu:

a) spoločná priorita organizácie – uznať ekologický manažment za jednu z najvyšších priorít spoločnosti a kľúčový nástroj pre trvalo udržateľný rozvoj. Stanoviť environmentálnu politiku, stratégiu a ciele.

b) Integrovaný manažment – rozpracovať a integrovať environmentálnu politiku v každom podniku do všetkých úrovní riadenia.

c) Proces zdokonaľovania – činnosť podnikov vo vzťahu k životnému prostrediu neustále prehodnocovať a cyklicky zdokonaľovať.

d) Vzdelávanie zamestnancov – sústavne zvyšovať environmentálne povedomie a odborné vedomosti zamestnancov a viesť ich k environmentálnej zodpovednosti.

(20)

e) Predbežné posúdenie – posudzovať vplyv svojej činnosti na životné prostredie v priebehu, pred a po ukončení činnosti.

f) Výrobky a služby – poskytovať tak, aby neovplyvňovali negatívne životné prostredie. g) Poskytovať zákazníkom rady – ako používať, skladovať a likvidovať výrobky tak, aby

neohrozovali životné prostredie.

h) S environmentálnym aspektom – pristupovať k projektovaniu, inovácii a prevádzkovaniu závodov a zariadení.

i) Orientácia výskumu – orientovať výskum na metódy, postupy, techniky a technológie smerujúce jednoznačne k minimalizácii, resp. odstráneniu environmentálnej záťaže.

j) Princíp prevencie – orientovať činnosť na odstránenie, resp. zabránenie znečisťovania životného prostredia.

k) Vzťah k dodávateľom – preventívny prístup a uplatňovanie charty vyžadovať aj od dodávateľov.

l) Manažment rizika – dôsledne mapovať potenciálne riziká, vypracovať preventívne opatrenia a plány pripravenosti na mimoriadne udalosti v úzkej spolupráci so zainteresovanými stranami.

m) Transfer technológie – prebudovávať staré technológie a metódy riadenia na princípy environmentálne nezávadných technológií a tento zámer aplikovať v celých priemyselných a verejných sektoroch.

n) Príspevok k spoločnému úsiliu – prispieť k rozvoju verejnej politiky a k podnikateľským vládnym a medzivládnym programom a vzdelávacím iniciatívam, ktoré podporia vedomie chrániť životné prostredie.

o) Otvorenosť v otázkach vyvolávajúcich znepokojenie – viesť dialóg so zamestnancami a zainteresovanými stranami o potenciálnych rizikách a nebezpečiach vyplývajúcich z ekonomickej aktivity, resp. výrobkov.

p) Súlad s požiadavkami a informovanosť – zabezpečovať ekologickú efektívnosť, využívať k zlepšeniu svojej činnosti a hodnoteniu plnenia požiadaviek spoločnosti ekvivalentné audity a poskytovať relevantné informácie príslušným zainteresovaným stranám.

(21)

8. Konferencia OSN o životnom prostredí a rozvoji (UNCED) - Rio de Janeiro 1992 Konferencia OSN o životnom prostredí, konaná v roku 1992 v brazílskom Rio de Janeiro, je známa aj pod názvom "Summit Zeme" (The Earth Summit).

V Riu prijali 4 zásadné dokumenty:

1. Rio deklaráciu (namiesto očakávanej Charty Zeme), zameranú na povinnosti štátov pri zachovaní života na Zemi,

2. Dohovor o biologickej diverzite (biodiverzite), ktorý podpísalo 154 zo 178 zúčastnených štátov (nepodpísali napríklad USA a bývalá ČSFR),

3. Rámcový dohovor o klimatických zmenách, ktorý bývalá ČSFR nepodpísala,

4. Agendu 21 ako program trvalo udržateľného rozvoja a všestrannej starostlivosti o životné prostredie sveta s výhľadom do 21. storočia.

Medzi ďalšie významné dokumenty medzinárodného práva, ku ktorým sa viaceré štáty pripojili, boli: Dohovor o dôsledkoch priemyselných havárií presahujúcich hranice štátov, Dohovor o ochrane a využívaní hraničných vodných tokov a medzinárodných jazier a Dohovor o hodnotení vplyvov na životné prostredie presahujúcich hranice štátov.

Najvýznamnejší dokument Agenda 21 má osobitný charakter a pre svoje poslanie mimoriadny význam, preto jeho charakteristiku uvádzame v osobitnej kapitole.

V tomto sledovanom období (80.- 90.-te roky 20. storočia) sa uskutočnil rad veľmi významných aktivít, ktoré významne ovplyvnili environmentálne aktivity (dokonalý prehľad o nich možno nájsť v "Environmentalistika a právo II", J. Klinda, MŽP SR 1998). Za všeobecné prínosy týchto aktivít možno považovať to, že sa vytvorili:

1. Možnosti hlbšieho spoznania technických, biologických a sociálnych zákonitostí umožňujúcich racionálne riadiť a regulovať ekvivalentné procesy.

2. Technický potenciál možností realizovať a zladiť ekonomický rozvoj a efektívnosť s požiadavkami zníženia, resp. odstránenia negatívnych dopadov ekonomík na životné prostredie.

3. Široká báza ekonomických a spoločenských nástrojov k integrovanému riadeniu ekonomík vo vzťahu efektívnosť – kvalita – bezpečnosť – životné prostredie.

4. Priestor pre spoločenskú aktivitu rôznych záujmových skupín pripomínajúcich reprezentantom decíznej sféry povinnosť akceptovať nepriaznivý stav vo vývoji vzťahov človek – príroda a hľadať cesty k zlepšovaniu stavu životného prostredia.

(22)

5. Metodiky a kritériá hodnotenia kvality a hodnoty procesu smerujúceho k zabezpečeniu takých hodnôt prírodného bohatstva, ktoré zabezpečia rozvoj budúcich generácií.

6. Dostatočné štruktúry a prepojenosť vládnych, nevládnych, národných a medzinárodných inštitúcií, schopných zabezpečiť postupný prechod k vytvoreniu pozitívnych vzťahov človek – príroda.

1.4 Agenda 21

Predstavuje najrozsiahlejší, najobsažnejší a najinštruktážnejší z dokumentov, prijatých na konferencii UNCED v Rio de Janeiro. Názov má vyjadrovať, že ide o agendu pre 21. storočie. Podrobne rozpracúva a do akčnej roviny premieta zásady obsiahnuté v Rio deklarácii. Agenda 21 sa považuje za prvý celosvetový dokument o uplatňovaní trvalo udržateľného rozvoja v rôznych sférach a na rôznych hierarchických úrovniach. (internet Agenda 21)

Agenda 21 má rozsah viac ako 500 strán a je rozdelená do štyroch veľkých častí obsahujúcich spolu 40 kapitol.

1. časť: Sociálne a ekonomické dimenzie TUR: Odstránenie chudoby je základná požiadavka pre zabezpečenie TUR. V priemyselne vyspelých krajinách je prekážkou TUR nevhodná štruktúra výrobných a spotrebiteľských návykov.

2. časť: Ochrana prírodných zdrojov a hospodárenie s nimi: Venuje sa problematike manažmentu a zachovaniu prírodných zdrojov: suroviny – nerastné, rastlinné a živočíšne, voda, odpady. Dôležitou časťou sú prvoradé požiadavky na aktivity vlád jednotlivých štátov, najmä zosilnenie kontroly ovzdušia. Nastoľuje sa požiadavka začlenenia stratégie TUR do manažmentu prírodných zdrojov, realizácie programov rozvoja alternatívneho poľnohospodárstva a výroby zdravotne nezávadných potravín.

3. časť: Posilňovanie vplyvov dôležitých organizácií: Za takéto organizácie sa považujú nevládne organizácie žien, mládeže, miestne správy, odborové, obchodné priemyselné a poľnohospodárske stavovské organizácie. Zvýšiť podiel a začlenenie do riadiacich a rozhodovacích procesov. Zavedenie environmentálneho manažmentu medzi najvyššie priority priemysle a obchode.

(23)

4. časť: Prostriedky na realizáciu TUR: Za prostriedky k realizácií stratégie treba považovať finančné, informačné, vedeckovýskumné, technické a technologické kapacity a ich integrácia na národnej a medzinárodnej úrovni. To si vyžaduje rozpracovanie princípov do národných a medzinárodných programov. [1]

Rámec pre implementáciu Agendy 21 majú predstavovať príslušné národné stratégie, plány, politiky a postupy. Národné i medzinárodné inštitúcie by mali v zmysle Agendy 21 vytvárať podmienky na čo najširšiu účasť verejnosti a na aktívne zapojenie mimovládnych organizácií a ďalších hlavných skupín verejnosti do procesu praktického uplatňovania odporúčaní Agendy 21, ako aj princípov a kritérií trvalo udržateľného rozvoja. (internet Agenda 21)

(24)

2. ENVIRONMENTÁLNE MANAŽÉRSTVO

Integrácia ochrany životného prostredia do podnikovej koncepcie sa dnes stáva kľúčovou záležitosťou všetkých výrobných podnikov, ktoré si chcú v podmienkach trhovej ekonomiky udržať svoje postavenie a byť konkurencieschopné. Nielen vnútorný trh, ale aj medzinárodné trhy dnes požadujú od svojich partnerov vysoko zabezpečený systém ochrany a tvorby životného prostredia, ktorý akceptuje začlenenie environmentálnych faktorov do výrobnej politiky firmy s cieľom znížiť ekologické záťaže výrobných podnikov, zabrániť pôsobeniu novo vznikajúcich negatívnych vplyvov na životné prostredie a prispieť k odstráneniu starých environmentálnych záťaží. Predpokladom pre splnenie týchto podmienok trhu je budovanie vyspelých systémov riadenia ochrany životného prostredia v organizáciách. Akceptácia nových trendov ochrany životného prostredia v podnikoch prináša strategickú príležitosť výrobcom, ktorí môžu demonštrovať svoje environmentálne zameranie výroby na domácich aj zahraničných trhoch. Environmentálna orientácia výrobných podnikov sa premieta do trhového správania v troch smeroch:

• environmentálne vlastnosti výrobkov sa stávajú najvýraznejším konkurenčným faktorom, • verejná mienka stále viac uprednostňuje podniky, ktoré produkujú svoje výrobky

environmentálne šetrne,

• stále viac sa rozširuje trhový sektor environmentálnych technológií. [2]

Prístup organizácií k ochrane životného prostredia prešiel už niekoľkými etapami, t.j. od prístupu pasívneho, ktorý sa spoliehal na silu prírody zneškodňovať odpady vlastnou asimilačnou schopnosťou, cez prístup reaktívny, založený na kontrole a riadení v nadväznosti na legislatívne opatrenia, až po princíp preventívny, uplatňovaný od 90. rokov 20. storočia vo vyspelých krajinách. Tento princíp je založený na tom, že predchádzať vzniku znečisťovania životného prostredia je lacnejšie a účinnejšie, ako ho dodatočne odstraňovať, prípadne znášať jeho dôsledky. Namiesto sústreďovania sa na kontrolu a riadenie (koncové alebo separačné technológie), je lepšie sa sústrediť na hľadanie ciest, ako predchádzať vzniku negatívnych javov (bezodpadové technológie, čistejšia produkcia atď.) [2]

(25)

Trvalým problémom však zostáva spôsob presadenia systémového chápania environmentálneho správania sa podnikov. Systém environmentálneho riadenia je nástroj, ktorý organizácii umožňuje docieliť a systematicky kontrolovať úroveň environmentálnych opatrení organizácie. Ďalším nástrojom, ktorý ovplyvňuje podniky pri rozhodovaní o tejto problematike je environmentálny profil produktu, ktorý úzko súvisí s environmentálnou dimenziou kvality produktu. Potom každý ekonomický zámer musí akceptovať už pri vzniku produktu jeho dopady na životné prostredie a dôsledky z hľadiska dlhodobej činnosti firmy.

Environmentálne riadenie podniku prostredníctvom environmentálneho manažérskeho systému znamená pre firmu integráciu tohto nástroja do celkového systému riadenia.

Cieľom systému environmentálne orientovaného riadenia podniku je:

• Riešenie problematiky odpadov všetkého druhu, ktorá je vyjadrená v programoch minimalizácie alebo prevencie odpadov – waste management.

• Problematika ochrany pracovníkov a bezpečnosti práce a prevencie havárií ohrozujúcich okolie podniku – safety management.

• Zaisťovanie kvality, ktorá je limitou konkurencieschopnosti na vyspelých trhoch – quality management.

2.1 Systém environmentálneho manažérstva

216 Systém environmentálneho manažérstva je časť celkového systému manažérstva v organizácii, ktorá zahŕňa organizačnú štruktúru, plánovacie činnosti, zodpovednosti, praktiky, postupy, procesy a zdroje na prípravu, uplatňovanie, dosahovanie, preskúmavanie a udržiavanie environmentálnej politiky.

( podľa § 5 ods. 1 zákona č. 468/2002 Z.z. o systéme environmentálne orientovaného riadenia a auditu) [7]

Pod pojmom systém manažmentu rozumieme súbor organizačných opatrení vypracovaných manažmentom, ktoré sú optimálne na dosiahnutie vytýčených cieľov podniku v rámci jeho politiky.

Systém environmentálneho manažmentu je tá časť celkového systému manažmentu, ktorá zahrňuje organizačnú štruktúru, plánovanie činností, zodpovednosť, praktiky, postupy a zdroje na prípravu, zavádzanie, dosahovanie, preskúmanie a udržiavanie environmentálnej politiky. Realizácia takéhoto prístupu k riešeniu environmentálnych problémov je dlhodobý

(26)

kontinuálny proces založený na uvedomelosti, dobrovoľnosti, jasnej koncepcii a zainteresovanosti všetkých ľudí zúčastnených na tomto procese.

Na systém environmentálneho manažmentu je treba pozerať ako na časť celkového systému manažmentu podniku. Podľa Nariadenia ES o environmentálnom audite musí podnik, ktorý sa chce podieľať na systéme spoločenstva Európskej únie, zaistiť registráciu miesta a vytvoriť v ňom okrem iného systém environmentálneho manažmentu pre všetky činnosti. Systém environmentálneho manažmentu je treba v zmysle Nariadenia o environmentálnom audite vybudovať súbežne s programom životného prostredia. Mal by obsahovať aj postup s určením, ktoré z vedúcich útvarov podniku môžu posúdiť, ako ďaleko bude aktualizovaný systém, alebo sa ukáže účinným pri sledovaní strategických cieľov podniku pre ochranu životného prostredia.

Funkcie systému environmentálneho manažérstva: • funkcia sprostredkovacia

• funkcia integračná

V rámci ochrany životného prostredia na úrovni podniku preberajú systémy environmentálneho manažmentu sprostredkovaciu funkciu medzi:

• nadradenými zásadami činností v rámci environmentálnej politiky, ktoré sa vyjadrujú napr. v podnikovej filozofii, environmentálnych smerniciach, v environmentálnej politike • konečnými efektívnymi environmentálnymi činnosťami, ako sú napr. environmentálne

významné činnosti, dodržanie právnych predpisov o životnom prostredí, výrobky, služby, použité technológie.

Podporujú integrovanú ochranu životného prostredia, kde bráni vzniku následných neúčinných miestnych riešení a zapojujú zostávajúce riešenia do riešení globálneho charakteru. Táto skutočnosť sa označuje ako integračná funkcia.

(27)

Základné dokumenty pre praktickú realizáciu

Systém environmentálneho manažérstva je možné vo všeobecnosti považovať za systém riadenia organizácie, účelovo zameraný na ochranu životného prostredia. Jeho účinnosť sa hodnotí posudzovaním zhody s akceptovaným predpisom. V zásade existujú dva najvýznamnejšie predpisy:

• EMAS, t.j. Nariadenie Rady č. 1836/93 EEC, schéma systému environmentálneho manažérstva a auditov, platná v krajinách EÚ. Cieľom prijatého nariadenia je:

- dobrovoľná aktívna účasť podnikov vykonávajúcich priemyselnú činnosť na environmentálnom audite systému riadenia podniku,

- budovanie systému environmentálneho riadenia podniku,

- poskytovanie pravdivých informácií verejnosti o stave životného prostredia, - zlepšovanie ochrany životného prostredia v rámci priemyselnej činnosti,

- vybudovanie environmentálnej koncepcie priemyselného podniku vo vzťahu k jednotlivým pracoviskám

- dodržiavanie platných zákonov a technických noriem.

• EMS podľa medzinárodných noriem radu ISO 14000 reprezentovaný certifikačnou normou STN EN ISO 14001 „Systém environmentálneho manažérstva. Špecifikácia s návodom na použitie“ Normy EN-ISO rad 14000 majú za cieľ:

- definovať environmentálnu koncepciu podniku, - zverejniť významné environmentálne vplyvy,

- definovať konkrétne špecifikované environmentálne ciele,

- preverovať účinnosť zavedeného systému a jeho súlad s platnou legislatívou v oblasti životného prostredia,

(28)

Porovnanie EMS a EMAS

Dokumenty vychádzajú zo spoločného princípu – iniciovať aktívny prístup podnikov k ulepšovaniu svojho vzťahu k ŽP, líšia sa tým, že niektoré prvky systému jeden dokument vyžaduje a druhý ich odporúča. Obidva systémy sú obsahovo podobné a líšia sa formálnou stránkou. Obidva systémy sa používajú v jednej organizácií súčasne len vo výnimočných prípadoch.

Norma pripúšťa zaviesť systém len v časti podniku. Vzhľadom na poslanie EMS je neprípustné vyradenie prevádzok problematických z hľadiska životného prostredia. V malých a stredných podnikoch do EMS patrí celý podnik. V norme nie je povinné úvodné preskúmanie, ale jeho uplatnenie vyplýva z potreby poznania a pochopenia environmentálnych problémov podniku – aké sú, odkiaľ pochádzajú, ako vznikajú, kedy vznikajú, ktoré sú vážnejšie ako ostatné, prečo majú vplyv na životné prostredie. Presné a efektívne vykonanie úvodného environmentálneho preskúmania je nevyhnutné pre platnosť EMS, pre správne riadenie problémov a činností.

Najvýznamnejšie rozdiely v rozsahu a požiadavkáchriadenia Rady č. 1836/93 EEC (EMAS) :

ROZSAH ISO 14001

(EMS)

Nariadenie Rady č. 1836/93 EEC (EMAS)

Systém riadenia Obsiahnutý Obsiahnutý Platnosť pre typy

činností

Všetky typy Predovšetkým výrobné priemyselné činnosti

Vstupná analýza Odporučená Povinná

Register vplyvov Odporučený Požadovaný

Environmentálne vyhlásenie

Nepožadované Povinné

Cyklus auditu Nestanovený Najdlhšie trojročné obdobie

Ukončenie procesu riadenia

Certifikácia Overenie environmentálneho vyhlásenia, registrácia lokality

(29)

Prvky systému environmentálneho manažérstva

Systémy environmentálneho manažmentu obsahujú podľa súčasného stavu noriem a zákonodarstva sedem systémových prvkov:

• environmentálne organizovaná organizácia budovania systému a jeho fungovanie, • environmentálne orientovaný výcvik zamestnancov,

• environmentálne orientované riadenie,

• podnikový informačný systém o životnom prostredí, • environmentálna komunikácia,

• dokumentácia systému environmentálneho manažmentu, • environmentálny audit v podiku.

2.1.1 EMAS

Environmentálny manažment a schéma auditu (EMAS) je dobrovoľnou schémou pre organizácie, ktoré si želajú hodnotiť a zlepšovať svoje environmentálne činnosti. Účasť na tejto schéme je otvorená pre štátne aj súkromné spoločnosti pôsobiace na trhu Európskej únie a Európskeho hospodárskeho priestoru.

Schéma je otvorená štátnym aj súkromným podnikateľským subjektom v členských štátoch Európskej únie a Európskeho hospodárskeho priestoru (EEA), t.j. aj Islandu, Lichtenštajnsku a Nórsku. EMAS nenahradzuje existujúcu legislatívu na úrovni EÚ ani jednotlivých členských štátov a ani technické normy. Nezbavuje tiež organizácie zodpovednosti za plnenie všetkých právnych požiadaviek podľa národnej legislatívy a legislatívy Európskeho spoločenstva.

Schéma Spoločenstva pre environmentálne manažérstvo a audit (EMAS) je dobrovoľným nástrojom environmentálneho manažérstva pre organizácie, ktoré chcú zhodnocovať a zlepšovať svoje environmentálne správanie. Je zostavená tak, aby prostredníctvom najmä lepšieho využívania zdrojov, súladu s legislatívou životného prostredia, riadenia svojich významných priamych a nepriamych environmentálnych aspektov a realizáciou svojich cieľov a procesov, pomohla zvýšiť ich konkurencieschopnosť. Registrácia v EMAS dáva organizáciám možnosť preukázať všetkým zainteresovaným

(30)

stranám (zákazníkom, verejnosti, úradom), že hodnotia, riadia a znižujú environmentálne vplyvy svojich činností a produktov. Nariadenie vlády vychádza z princípu dobrovoľnosti. Ak sa však podnik prihlási do EMAS, musí splniť presne definované povinnosti, aby mohol byť zaregistrovaný kompetentným orgánom, čím sa potvrdzuje jeho účasť v systéme.

EMAS je v súčasnosti najspoľahlivejším a najefektívnejším manažérskym nástrojom na trhu pre organizácie, ktoré chcú zlepšovať svoje environmentálne správanie prostredníctvom pridanej hodnoty oproti požiadavkám systémov environmentálneho manažérstva podľa medzinárodnej normy ISO 14001 najmä:

• v zhode s legislatívou životného prostredia, ktorej plnenie je garantované štátom;

• v povinnom informovaní verejnosti prostredníctvom environmentálneho vyhlásenia organizácie;

• v zvýšenej angažovanosti zamestnancov.

Schéma bola schválená Nariadením EHS č. 1836/93 (EMAS I) v roku 1993 a uvedená do praxe v apríli 1995. V roku 2001 bola revidovaná Nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 761/2001 z 19. marca 2001, umožňujúcim dobrovoľnú účasť organizácií v schéme pre environmentálne manažérstvo a audit Spoločenstva (EMAS II).

Požiadavky ustanovení revidovaného nariadenia EMAS II a podmienky na začleňovanie organizácií do schémy sú v právnom poriadku SR upravené zákonom NR SR č. 491/2005 Z.z. z 23. decembra 2005 o environmentálnom overovaní a registrácii organizácií v schéme Európskeho spoločenstva pre environmentálne manažérstvo a audit a o zmene a doplnení niektorých zákonov s účinnosťou od 1. januára 2006 a vykonávacou vyhláškou č. 606/2005 Z.z.

Inštitucionálne zabezpečenie EMAS v SR:

• Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky (MŽP SR) je gestorom na úseku environmentálne orientovaného riadenia a auditu a zároveň vykonáva funkciu Príslušného orgánu v zmysle Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 761/2001;

• Národný akreditačný orgán je právnická osoba poverená MŽP SR, vykonávajúca akreditáciu environmentálnych overovateľov. Ministerstvo na základe rozhodnutia

(31)

ministra ŽP vykonáva súčasne dohľad nad jeho činnosťou a rozhoduje o námietkach proti postupu akreditačného orgánu;

• Slovenská inšpekcia životného prostredia (SIŽP) vydáva stanovisko k žiadosti organizácie o registráciu v EMAS z hľadiska plnenia podmienok všeobecne záväzných právnych predpisov v oblasti starostlivosti o životné prostredie, zároveň vykonáva štátny dozor a ukladá pokuty;

• Slovenská agentúra životného prostredia (SAŽP) vykonáva na základe poverenia ministra ŽP pre Príslušný orgán odborné a technické činnosti týkajúce sa registrácie organizácií v EMAS;

• Krajské úrady životného prostredia (KÚ ŽP) koordinujú činnosti zabezpečované OÚ ŽP ak sa územie vplyvu nachádza na územných obvodoch viacerých obvodných úradov životného prostredia;

• Obvodné úrady životného prostredia (OÚ ŽP) poskytujú na požiadanie osoby poverenej MŽP SR všetky nevyhnutné informácie, ktoré ministerstvo potrebuje k rozhodovaniu o žiadosti o registráciu, o žiadosti o predĺženie platnosti registrácie, o dočasnom pozastavení platnosti registrácie a jeho zrušení a o zrušení registrácie organizácie v EMAS a zároveň informuje MŽP SR o stave životného prostredia na území vplyvu v súvislosti s registráciou organizácie v EMAS.

Podpora účasti organizácií na schéme EMAS zo strany štátu spočíva:

• v možnosti získať v odôvodnených prípadoch finančnú pomoc z verejných prostriedkov; • v poskytovaní technickej pomoci a poradenstva zo strany príslušných orgánov verejnej

správy;

• vo vypracúvaní a sprístupňovaní informácií o stave životného prostredia;

• v zohľadňovaní registrácie organizácie pri plánovaní a vykonávaní štátneho dozoru, ako aj pri preverovaní a aktualizovaní povolení a iných rozhodnutí a stanovísk (podľa zákonov č. 245/2003 a č. 261/2002 Z. z. a i.)

(32)

Požiadavky na zavedenie a realizáciu EMAS v podnikoch

• Podnik, ktorý chce zaviesť a realizovať systém EMAS má nasledovné povinnosti: • definovať svoju environmentálnu politiku,

• urobiť prvý environmentálny rozbor a na jeho základe urobiť prvé environmentálne prehlásenie,

• stanoviť svoj konkrétny environmentálny program,

• vybudovať, zaviesť a uskutočňovať environmentálne audity a z auditov vyhotoviť oficiálne prehlásenie,

• nechať preskúmať a overiť správnosť environmentálneho prehlásenia a jeho zhodu s požiadavkami kompetentného nezávislého overovateľa,

• environmentálne prehlásenie odovzdať kompetentnému miestu k evidencii miest v registri.

Organizácia, ktorá sa chce v EMAS zaregistrovať, musí viesť s verejnosťou a všetkými zainteresovanými stranami otvorený dialóg o vplyve svojich činností na životné prostredie. Základným nástrojom podávania informácií je environmentálne vyhlásenie, ktorého vypracovanie je nevyhnutnou podmienkou účasti v schéme. V environmentálnom vyhlásení organizácia pravdivo uvedie všetky údaje týkajúce sa životného prostredia. Nesmie chýbať opis environmentálnych aspektov a podnik musí vysvetliť, čo všetko robí na zlepšenie svojho environmentálneho správania sa, ako aj mieru, do akej sú tieto programy úspešné. Environmentálne vyhlásenie sa vypracováva každé tri roky, pričom každoročne sa zverejňuje jeho aktualizácia.

Výhody účasti organizácie v EMAS

• úspora zdrojov a potenciálne znižovanie nákladov; • kvalitný systém environmentálneho manažérstva;

• spoľahlivé posúdenie a preverenie systému environmentálneho manažérstva, environmentálneho vyhlásenia a environmentálnych informácií akreditovaným environmentálnym overovateľom;

• riadenie environmentálnych rizík;

• garancia úplnej zhody z legislatívou životného prostredia;

• zníženie rizika poplatkov spojených s nedodržaním legislatívy životného prostredia; • nezávisle overené environmentálne informácie;

(33)

• využívanie loga EMAS ako marketingového nástroja;

• zvýšenie obchodných príležitostí na trhoch, kde sa vyžaduje, aby poskytovanie služieb a produkty boli environmentálne vhodné;

• zlepšené vzťahy so zákazníkmi, verejnosťou a správnymi orgánmi; • zlepšené pracovné prostredie;

• zvýšená angažovanosť zamestnancov;

• väčšia schopnosť tímovej práce zamestnancov.

Nevýhodou nariadenia je jeho pomerne malý význam mimo európskej oblasti. Podobne jeho využitie pre podnikateľské subjekty v oblasti služieb je minimálne. Záväzok kontinuálneho zlepšovania a zavádzania technológií vhodných pre životné prostredie podľa najlepšieho dostupného stavu techniky predstavuje požiadavku, ktorú z nákladového hľadiska môžu splniť len veľké firmy. Účasť v programe EMAS vyžaduje presnú a obšírnu inventarizáciu všetkých environmentálnych aspektov relevantných vo vzťahu k zložkám životného prostredia. Ich objektívne zdokumentovanie je často prekážkou zapojenia sa práve do programu EMAS.

2.1.2 EMS

Je to dobrovoľný nástroj environmentálneho manažérstva v organizácii, zavedený za účelom riadenia jej významných environmentálnych aspektov a pre dosiahnutie zhody s právnymi požiadavkami. Zahŕňa organizačnú štruktúru, plánovanie, zodpovednosti, procesy, postupy a zdroje na prípravu, uplatňovanie, preskúmanie a udržiavanie environmentálnej politiky organizácie. Umožňuje tak dosiahnutie a systematické riadenie úrovne environmentálneho správania, ktoré si sama stanovuje. Je to všeobecne použiteľná zásada manažmentu organizácie, ktorá spája prístupy k ochrane životného prostredia s celkovým riadením organizácie s cieľom dosiahnutia environmentálnych a podnikateľský cieľov.

EMS je použiteľný pre akýkoľvek typ organizácie v priemyselnom sektore, v pôdohospodárstve, v službách, v zdravotníctve a obchode, vo finančnom sektore alebo verejnej správe.

(34)

Certifikát ISO 14001:1996 je dôkazom toho, že systém environmentálneho manažérstva bol posúdený voči najlepšej praxi a je s ňou v súlade. Certifikát vydaný treťou stranou – akreditačným orgánom - oznamuje zákazníkom, že môžu dôverovať snahe minimalizovať dopady procesov, produktov a služieb na životné prostredie.

Medzinárodne uznávaná norma ISO 14001:1996 pre Systém environmentálneho manažérstva je relatívne všeobecná. Jej požiadavky môžu aplikovať organizácie pôsobiace v ľubovoľnom odvetví priemyslu. Bola vytvorená Medzinárodnou organizáciou pre štandardizáciou (ISO) a vychádza z dvoch koncepcií – koncepcie trvalého zlepšovania a koncepcie súladu s právnymi požiadavkami.

História EMS

Medzinárodná organizácia pre normy ISO zostavila v roku 1991 Strategickú poradnú skupinu pre ochranu životného prostredia /SAGE/. Nadväzne na Podnikateľskú chartu trvale udržateľného rozvoja, vydanú Medzinárodnou obchodnou komorou ICC (1991), a Deklaráciu Konferencie Spojených národov o životnom prostredí a rozvoji, konanej v Rio de Janeiro v roku 1992, definovala SAGE potreby vývoja štandardizácie v oblasti ochrany životného prostredia. Súbežne vznikali na národných úrovniach, hlavne v Európe, národné normy, z ktorých britská norma BS 7750:1992 sa postupne stala základom pre certifikáciu EMS v mnohých štátoch Európy. V rokoch 1993/94 bola vytvorená samostatná technická komisia ISO/TC 207 pre environmentálne manažérstvo, ktorej úlohou je postupné riešenie a vydávanie medzinárodných technických noriem životného prostredia do noriem radu ISO 14000 pod skupinovým názvom Environmentálne manažérstvo. [9]

(35)

2.2 Význam a ciele EMS

Význam zavádzania EMS spočíva v tom, že:

• umožňuje skĺbiť riešenie ekonomických a environmentálnych problémov,

• jeho filozofia obsahuje princíp kontinuálneho zlepšovania, čo umožňuje podnikom presadiť sa na trhu,

• zlepšuje imidž podniku,

• aktivuje a rozvíja environmentálne vedomie zamestnancov, dodávateľov, odberateľov, širokej verejnosti,

• vedie ku vzniku „učiacej sa organizácie“

• je kompatibilný s ostatnými zložkami systému podnikového manažérstva.

Ciele budovania EMS • environmentálne ciele

- zabrániť znečisťovaniu atmosféry, hydrosféry, pedosféry,

- znížiť tempo rastu ťažby a spotreby nereprodukovateľných fosílnych surovín, • technické, technologické a racionalizačné ciele

- projektovanie environmentálne vhodných výrobkov, - program „ekologicky čistej výroby“,

- program racionalizácie priemyselnej výroby,

- environmentálne hodnotenie a označovanie výrobkov, • zdravotné, sociálne a bezpečnostné ciele

- zníženie obsahu škodlivín v potravinách, vode, pôde, ovzduší, - zníženie úrovne hlučnosti a vibrácií pôsobiacich na človeka,

- vytváranie podmienok pre tvorbu životného štýlu „návrat k prírode“, - zníženie rizika vzniku havárií,

• ekonomické ciele

- zníženie strát vo výrobe,

- zníženie schopnosti konkurencie podniku, - zvýšenie podielu na trhu. [2]

(36)

Sústava cieľov EMS sa musí pretransformovať do formulácie environmentálnej politiky podniku a musí byť odvodená od globálneho environmentálneho cieľa súčasnosti, t.j. od koncepcie TUR. Táto sústava cieľov EMS spolu s návrhom opatrení na ich realizáciu tvorí environmentálny program – komplex adresných úloh, kompetencií a prostriedkov pre všetky úseky činnosti a všetky úrovne podnikového manažmentu. Sústava cieľov budovania EMS a ich plnenie sa musí stať predmetom pravidelných skúmaní a previerok (audítorov).

Zložky procesu budovania EMS

• environmentálna politika • plánovanie

• zavedenie a prevádzka • kontrola a nápravná činnosť • preskúmanie manažmentom

Environmentálna politika

Environmentálna politika podniku musí byť definovaná tak, aby jej rozumeli všetci zamestnanci. Nemala by obsahovať nerealistické záväzky, ale na druhej strane by nemala byť slabým a nezáväzným vyhlásením. Environmentálna politika má byť dostupná verejnosti. Všetci zamestnanci ju musia dostať a vedúci pracovníci sa musia presvedčiť, že jej rozumejú a chápu svoje úlohy pri jej uplatňovaní. Environmentálnu politiku je potrebné ďalej uplatňovať v praxi.

Pri tvorbe environmentálnej politiky sa musí zobrať do úvahy kompletný súbor prevádzkových podmienok vrátane možných nehôd a havarijných situácií. Proces a výsledky začiatočného environmentálneho preskúmania sa majú zdokumentovať a majú sa identifikovať možnosti na rozvoj EMS. Zodpovednosť za stanovenie environmentálnej politiky má vrcholový manažment podniku, ktorý je zároveň zodpovedný za zavádzanie environmentálnej politiky a za poskytovanie vstupov na formuláciu a modifikáciu politiky.

(37)

Environmentálna politika má brať do úvahy: • víziu, poslanie a hlavné ciele podniku

• sústavné zlepšovanie • prevenciu znečisťovania

• základné environmentálne princípy

• koordináciu s inými politikami (napr. pre kvalitu, bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci) • špecifické miestne a oblastné podmienky

• dodržiavanie príslušných environmentálnych predpisov.

Plánovanie

Plánovanie v EMS predstavuje neustále sa opakujúci proces pozostávajúci z identifikácie environmentálnych aspektov a hodnotenia s nimi spojených environmentálnych vplyvov v súvislosti s právnymi a inými požiadavkami a zámermi environmentálnej politiky.

Prvky systému EMS, ktoré sa vzťahujú na plánovanie, obsahujú:

• identifikáciu environmentálnych aspektov a hodnotenie s nimi spojených environmentálnych vplyvov,

• právne a iné požiadavky,

• dlhodobé a krátkodobé environmentálne ciele • programy EMS

Organizácia musí vytvoriť a udržiavať postupy na identifikáciu environmentálnych aspektov svojich činností, výrobkov alebo služieb, ktoré môže operatívne riadiť a pri ktorých možno predpokladať, že ich ovplyvňuje, aby určila aspekty, ktoré majú alebo môžu mať významné vplyvy na životné prostredie.

Podnik musí vytvoriť postup identifikáciu a prístupu k právnym a iným požiadavkám, ktoré sa zaviazal splniť a ktoré sú priamo použiteľné na environmentálne aspekty jeho činnosti. Výstupom z uvedeného postupu je tzv. register legislatívy v oblasti životného prostredia spracovaný v elektronickej podobe, pravidelne aktualizovaný na základe rozdelených kompetencií medzi pracovníkmi zodpovednými za sledovanie zmien a vývoj právnych požiadaviek v konkrétnych oblastiach životného prostredia

(38)

Na splnenie environmentálnej politiky si podnik musí stanoviť dlhodobé a krátkodobé ciele, napr.:znížiť energiu potrebnú pri výrobnej prevádzke, dosiahnuť zníženie spotreby energie oproti predchádzajúcemu roku

V rámci plánovania činností má organizácia vytvoriť program environmentálneho manažérstva, ktorý sa týka všetkých jej dlhodobých environmentálnych cieľov. Aby bolo toto plánovanie čo najefektívnejšie, mal by sa začleniť do strategického plánu organizácie. Tento program má určovať harmonogramy, zdroje a povinnosti na dosahovanie environmentálnych cieľov. Program pomáha organizácií zlepšiť jej environmentálne správanie sa, má byť dynamický a má sa pravidelne revidovať.

Zavedenie a prevádzka

Na efektívne zavedenie EMS má organizácia rozvíjať schopnosti a podporné mechanizmy, ktoré sú potrebné na dosiahnutie environmentálnej politiky. Aby organizácia tieto ciele dosiahla, má na to zamerať a prispôsobiť svojich pracovníkov, systémy, stratégiu, zdroje a štruktúru.

Úlohy zodpovednosti a právomoci sa musia definovať, zdokumentovať a oznamovať tak, aby podporovali efektívne environmentálne manažérstvo. Vrcholový manažment podniku musí poskytnúť potrebné zdroje na zavedenie a operatívne riadenie EMS, komplexne udržiavať a zdokonaľovať EMS, periodicky skúmať tento systém s cieľom neustáleho zlepšovania.

Vhodná príprava pracovníkov potrebná na dosiahnutie environmentálnej politiky sa má poskytnúť celému personálu organizácie. Zamestnanci majú mať potrebné znalosti na účelné a kompetentné vykonávanie svojich úloh a majú poznať vplyv ich činnosti na životné prostredie. Vzdelávanie a príprava pracovníkov sú potrebné na zabezpečenie toho, aby zamestnanci mali aktuálne znalosti o požiadavkách predpisov, o vnútorných normách, politike, dlhodobých a krátkodobých cieľoch organizácie.

Vo vzťahu k systému EMS musí organizácia vytvoriť a udržať postupy na internú komunikáciu medzi rôznymi úrovňami a funkciami v organizácií a taktiež príslušnú komunikáciu s externými zainteresovanými stranami. Obojstranná komunikácia je nutná predovšetkým na to, aby manažment mohol priebežne informovať zamestnancov, zákazníkov a verejnosť o jednotlivých zámeroch environmentálnej politiky a zamestnanci, zákazníci, resp. verejnosť mohli reagovať svojimi názormi na zámery a činnosť manažmentu.

Imagem

temas relacionados :